READING

Kristína Farkašová: Muži by si mali ženy hýčkať a ...

Kristína Farkašová: Muži by si mali ženy hýčkať a ženy by sa zase mali nechať

Nie je úplne bežné, že vás známa tvár pozve na rozhovor k sebe domov, že si počas neho pri slove koláč spomenie, že ho má vlastne piecť, lebo dvojičky majú zajtra narodeniny a v momente ho piecť aj začne. Ani to, že si v 35-ke (s dvomi deťmi) plní svoj cirkusantský sen. Ale Kristína Farkašová bežná nie je. Robí veci po svojom, je Živá, Dospelá, Nedospelá, Vďačná a Šťastná. Za zvuku mixéra sme sa rozprávali o tom, že by mali byť ženy opäť ženami, že je na svete všetko tak, ako má byť a náhody neexistujú.
Foto: Patrícia Kvasňovská, Styling: Nina Ford

 

Ty si taká IT girl, Alexa Chung mamičiek, čím to je?

Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula, kto je Alexa. Myslíš? Ja mám skôr pocit, že som „spolumamám“ sympatická, lebo srandujem. A ony sú zas sympatické mne. Že nemám followerky, len mám náhle veľa kamošiek. Ale ak myslíš, tak to môže byť tým, že ľuďom nepodsúvam blbosti. Teda podsúvam, ale iba pekné. Nikdy by som neprijala spoluprácu, ak by sa ma bytostne netýkala.

Všetci ťa chcú za ambasádorku, nie je ti to už smiešne?

Je. Veľmi. Robila som si srandu, že si vyrobím vizitky a na nich bude iba moje meno a pod tým „ambasádorka”. Ale musím povedať, že je to veľmi fajn. Veľa sa dozviem, veľa naučím…

Na tvojich sociálnych sieťach sú fotky z protikorupčného pochodu, výroky od Čistej duše, súťaže a aj reklama, za ktorú máš zaplatené. Kde je tá hranica?

Nemám hranice, robím to, čo cítim. Plánujem, iba keď musím a aj vtedy sa musím strašne kopať, aby som to zvládla.

1_verzia2

Si matka, herečka, spisovateľka, moderátorka, komička, partnerka, ambasádorka, navrhuješ tričká. Máš veľa tvárí. Ktorú máš najradšej?

Najviac ma baví byť mamou, lebo to je nevyčerpateľný vesmír. Ak teda nerátam vyčerpanie zo všetkej tej nevyčerpateľnosti. Materstvo mi dáva priestor striedať svoje práce a veľa ich vzniklo hlavne vďaka tomu, že som sa mamou stala. Predtým som bola moderátorka a herečka odkázaná na to, kto ma kam zavolá. Svojpomocnú činnosť som začala vykonávať až vtedy, keď som odmietala prácu – lebo som chcela byť doma s deťmi.   

Verejne rozprávaš o depresii a na pomoc predčasne narodeným deťom sa aj vďaka tebe vyzbierali tisíce. Venuješ sa aj problémom, ktoré sa ťa až tak netýkajú?

Málo. Veľmi veľa ľudí mi píše, aby som niekomu pomohla, aby som niečo zazdieľala, aby som urobila zbierku. Verte mi, nekonečne rada, ale to sa nedá. Už som sa naučila, že musím myslieť predovšetkým na seba. Ak by som zdieľala všetko, čo mi pristane v schránke, stala by som sa čisto charitatívnym portálom.

Podľa čoho si vyberáš spolupráce?

Väčšinou nad tým nepremýšľam racionálne, ale snažím sa dať na svoju intuíciu. Viem, že ju mám, tak sa ju učím používať. Keď mám z niečoho zlý pocit, nejdem do toho, ak dobrý, idem. Samozrejme, že si to musím finančne aj termínovo vypočítať, ale v žiadnom prípade by som nezobrala prácu, ktorá by mi nejako výrazne obmedzovala čas s deťmi. Preto som, odkedy som porodila, nenatočila ani jeden seriál a odmietla dva české filmy.

Si dobrá!

To tak vždy hrdo hovorím. (smiech) Ale myslím to úplne vážne. Som tak nastavená od začiatku.

4_verzia2

Čomu by si robila ambasádorku hneď a zaraz?

To mi aj minule napadlo. Napríklad menštruačnému kalíšku! Vážne! Urobila by som mu kampaň so sloganom „popi*i vec” alebo „dopi*i, že som ho neobjavila skôr”. Pardón. (smiech) Naposledy som bola oslovená, aby som robila ambasádorku intímnej hygiene. Chceli každý týždeň jeden post. Hneď nastúpila moja vizualizácia a ponuku som odmietla. (smiech)

Čo znamená „byť úspešný“?

Mať sa na čo tešiť.

Si podľa toho úspešná?

Som. V 90 % prípadov. Niekedy mám aj také obdobie, že neviem zaspať, lebo sa teším na ďalší deň. Nie však počas PMS, vtedy som skutočne nesmierne neúspešná.

Neveríš v náhody, v čo teda veríš?

Na prepojenie a rôzne stretnutia. Niekedy to zistíš až po rokoch a uvedomíš si, aké bolo to a to stretnutie pre tvoj život dôležité. A toto ma neskutočne baví sledovať. Neskutočne.

Veríš v osud?

Áno, ja som dosť veľká fatalistka. Ale zase neverím, že sa osud nedá ovplyvniť.

Vyštudovala si dramaturgiu, teraz vyrábaš tričká. Ako si sa k tomu dostala?

Tričká robím už skoro 12 rokov. Vždy, keď som nemala prácu – čo sa dialo celkom často – vyrábala som tričká. Najskôr iba rodine a kamarátom, neskôr sa to rozbehlo a začala som chodiť po jarmokoch. Bavilo ma to, lebo vždy som spájala obrázok s textom. A to je trošku tá moja dramaturgia, vizualizácia a humor dokopy. Keď sa mi narodili deti a ja som nechodila do práce, začala som ich vyrábať viac. Veľmi som túžila, aby chodili na kurz plávania pre bábätká, stál veľa peňazí. A tak som po nociach kreslila tričká a klepla po hlave cieľovku, ktorá sa volá matky. Mimochodom, veľmi vďačná cieľovka.

Od mamičky pre mamičky…

Vieš, koľko ľudí si začne na materskej plniť sny? Máš zrazu strašne veľa času. Nemyslím času na seba, ale mentálneho. Môžeš veľa rozmýšľať, deti dva roky nerozprávajú. A mať popri materskej ešte niečo, to je dobré aj po psychickej stránke. Dieťa nie je brzda, ale šialená inšpirácia.

Prečo Koláčová?

Keď som ešte chodila s mojím bývalým manželom, Kamilom Mikulčíkom, vedela som upiecť jeden jediný koláč. Inak neznášam pečenie. Ale ten jeden som piekla doaleluja. Tak ma začal volať Koláč a ja som ho volala Koláč a boli sme Koláčovci a aj sučka bol Koláčová. A všetko bolo koláčové. Doteraz sa oslovujeme Kol. Je to taká milá spomienka na milého človeka a prezývka, ktorá mi prischla.

Všetko sa na seba nabaľuje. Mala si deti, o nich si písala blog, z blogu bola kniha, ku knihe pribudli tričká. Čo s tým ďalej? Nebude z knihy film?

Ja neplánujem, ale možno niečo také podobné čoskoro bude.

Neplánuješ, ale predsa sa opýtam – čo by si chcela v budúcnosti?

Vieš, čo? Chcela by som, aby mi bolo dobre. Chcela by som žiť úplne normálny život. Tento rok som si povedala, že bude rokom plnenia snov a musím si zaklopať, plnia sa mi. Nie som typ človeka, ktorý má modlitbu vo forme, že o niečo prosí. Ja v jednom kuse ďakujem ako „vadná”. Že mám zdravé deti a že si môžem plniť sny. Slovko „ďakujem” som si dala vytetovať aj na lakeť. Sima Martausová spieva v pesničke Normálny život, že  „Chcem úplne normálny život, normálne dni, chcem azda veľa? Chalúpku v horách a záhradu so susedmi zdieľať.” A vždy som si predstavovala, ako budem mať dom na Myjave a tam záhradu so susedmi. Raz som si tak sedela na tom mojom malom balkóniku v centre Bratislavy a pod nohami záhrada, ktorú zdieľam so susedmi. A vtedy mi došlo, že to je ono, že už to mám, hoci tá Myjava je doma.

Plnila si si sny aj predtým? Alebo si to rozbehla len tento rok?

Plnila. Potom som na dlhší čas prestala. A teraz si zase plním.

A máš ich napísané?

Mám. Je dobré mať aj sny, pri ktorých je jasné, že sa splnia. To dodáva istotu, chápeš. Napríklad si každú zimu veľmi prajem, aby bola jar. A ona príde. Treba si dať reálne sny, to je základ. Napríklad, mám sen, pozrieť si celého Woodyho Allena, stanovať v záhrade… Mojím veľkým snom bolo stať sa cirkusantkou. A to si momentálne veľmi intenzívne plním. Práve som si dala ušiť prvý naozajstný cirkusový trikot, už 3/4 roka chodím na vzdušnú akrobaciu, začínam s akrojogou a chodením po lane. A začala som žiť maringotkový život vďaka karavanovaniu. Myslím, že budem cirkusantka.

Ako sa vyrovnávaš s negatívnou kritikou?

Nečítam diskusie na internete, ani bulvár, takže sa mi dostáva veľmi málo takej tej zbytočnej kritiky. Ale konštruktívnu kritiku beriem a učím sa ju prijímať, aj keď sa ego občas bráni. Naučila som sa nesúdiť iných. Lebo, keď niekto niečo nerobí, nemá strach, že to bude robiť niekto jemu. Chvalabohu, mám tú vlastnosť, že ľudí, veľmi obdivujem. Ale, samozrejme, ak by som si prečítala niečo pod nejakým bulvárnym článkom, asi by sa ma to dotklo. Lebo to je také anonymné zlo, snahy o pozornosť a celkovo čudný svet, ktorý nikdy nepochopím.

Nemáš v sebe sebadeštruktívneho diablika, ktorý ťa pokúša?

Nie, už som sa naučila, že sa k sebe musím správať láskavo a rozmaznávať sa.

3_verzia3

A aká je tvoja miera sebakritiky?

Niekedy príšerná. Ani nie tak pracovne, ako ľudsky. Som na seba náročná, ale učím sa byť viac lenivá a menej hyperaktívna.

Líši sa realita dospelosti od toho, ako si si ju predstavovala?

Nie som si úplne istá, či som už veľká (smiech). Líši, ale ja som bola vždy strašne samostatná. V 14-tich som sa zavrela do izby, písala si denník, učila sa kaligrafiu, háčkovala, čítala, využila každú možnosť byť v divadle a vôbec nedbala na okolie. V 18-tich som sa odsťahovala a rýchlo si sama zarábala. Vďaka tomu, že som bola veľká, keď som bola malá, môžem byť teraz malá, hoci som už veľká. Dáva to zmysel?

Dáva. A čo by si poradila svojmu pätnásťročnému ja?

Nech sa nebojí a nech si plní sny.

Čo je dnes na svete hore nohami?

Veľa vecí, už len to, akí sú ľudia na seba zlí. Taký ten hejt. Niekde som čítala, že kedysi to boli klebety a dnes sa to zmenilo na hejt. Myslím si, že keby začal každý od seba, tak by okrem globálnych kríz a teroristických útokov, mohlo byť dobre.

Robíš svojim deťom niečo, o čom si si ako malá hovorila, že nikdy robiť nebudeš?

Určite áno, aj keď sa to snažím nerobiť. Napríklad im nedávam výčitku „som Z TEBA unavená” alebo „sa Z TEBA zbláznim”. Poviem iba, že som unavená alebo sa zbláznim. Musím si však na to dávať pozor, priznávam. Nemôžem robiť deťom výčitky za svoje haluze.

Tvoja mama založila Alianciu žien Slovenska, ktorá už pred dvadsiatimi rokmi bojovala za rovnoprávnosť pohlaví, takže ti vlna sexizmu a silných žien nebola cudzia už od mala. Ako sa v tom vyrastalo?

Bolo to podľa mňa veľmi správne a prirodzené. S odstupom času však prichádzam na to, že som kvôli všetkej tej rovnosti málo ženou. Aj preto sa učím poslúchať svoju intuíciu až teraz. V tomto som po mame, ona nikdy nebola výrazne ženský typ a ja taká byť nechcem. A nielen preto, že sa tak žije horšie vo vzťahoch. Byť oddaná mužovi, nech to znie akokoľvek zle, je správne. Ak žije chlap s chlapom, tak to nefunguje. Snažím sa nebyť chalankom, kamošom, ale byť vo vzťahu ženou.

Oddaná?

Oddaná, ale tak správne. Perfektný príklad je párový tanec. Pri tanci tancuje žena rovnako ako muž, hocikedy môže hocikto prestať, zmeniť hudbu, krok, ale pri párovom tanci sa necháš mužom viesť, veríš mu a o to ide. Keď zakopneš, tak ťa chytí. A aj ti spraví zdvíhačku, lebo Baby predsa nebude sedieť v kúte. Samozrejme je dôležité, aby sa aj muži naučili správne kroky a postoje.

Čo hovoríš na aktuálnu vlnu feminizmu?

Myslím si, že každý inteligentný človek je v podstate feminista. Hoci je to slovko v mnohých prípadoch naozaj zle chápané. Ja som feministka a mám oholené pazuchy aj nohy.

Nemajú to dnešní chlapi ťažšie? Ženy sú oveľa emancipovanejšie a v mnohých prípadoch ich vlastne nepotrebujú.

Podľa mňa by to bolo všetko v poriadku, ak by bola žena stále ženou, emancipovanou ženou. Ale myslím si, že veľmi veľa chlapov prestalo byť mužmi, a preto začali byť ženy emancipované. Nechať sa živiť ženou je podľa mňa naozaj čudné. Ale je pravda, že mne by bolo čudné aj nechať sa živiť mužom.

Ako by podľa teba vyzeral svet, ak by ho riadili iba ženy?

To je taká vtipná hra od Aristofanesa, Lysistrata. Chlapi viedli v jednom kuse vojnu a ženy to hnevalo. Tak spojili a rozhodli sa, že chlapom nedajú, až kým sa neprestanú biť. Ak by ženy vládli, bolo by to skvelé, hoci možno trošku hysterickejšie.

Je dobré obdobie na to byť ženou?

Áno, rozhodne. Kedysi sme mali v šlabikári – mama varí obed, otec číta noviny. Aj ja chcem čítať noviny, kým chlap varí! Myslím si, že by si muži mali ženy hýčkať a ženy by sa zase mali nechať.

Kedy sa cítiš najviac žensky?

Napríklad, keď idem v sukni na bicykli a tá sukňa mi veje. Vtedy. A keď dám na svoju intuíciu.

Aké ženy obdivuješ?

Také tie staré ženy s dlhými šedivými vlasmi, ale také tie elegantné a upravené. Krásne ženské. Práve zajtra idem na oslavu narodením Márie Kráľovičovej. Má deväťdesiatku a to je žena. To je žena! Pred desiatimi rokmi sme spolu robili seriál, ona sa vyzliekla v kostymérni a ja som skoro odpadla. Povedala mi: „Každé ráno sme s mužom tancovali na dychovku a ja som si od neho nechala kupovať krémy. Drahé.” Ona sa nechala hýčkať a veľa tancovali. Jaj, ľudia by mali viac tancovať.

Vždy si vedela, že budeš mama? Odkedy ti začali seriózne tikať biologické hodiny?

Keď som mala tak 25. Ale našťastie to na svete funguje, že je všetko tak, ako má, a mala som deti až o niečo neskôr.

Čo ti o materstve nikto predtým nepovedal a mal to urobiť?

Nemal mi nikto nič nepovedať, lebo by som nemala deti (smiech). Ale nie, no mali mi povedať, že je to brutálne vyčerpávajúce. Ja som taká unavená, že spím skoro každé poobedie.

Čo niekto, kto nemá dieťa, nikdy nepochopí?

Takú tu bezhraničnú lásku. Ty obetuješ samú seba a niekoho, kto ťa okakáva, ocikáva a dlhodobo nenecháva vyspať, nedáš do mrazničky, ale miluješ. Materstvo je seriózny zázrak.

Vraj je tvoja prvá kniha dobrá antikoncepcia. Nemrzí ťa, že tvoja kniha niektoré páry od detí odradí?

Nie, lebo oveľa viac ľudí mi píše, že chce dvojičky.

Ak by si mala povedať jednu vec, čo si sa naučila od svojich detí?

Žiť pre prítomný okamih. Deti neriešia, žijú teraz. Ja práve preto neplánujem. Presne tak, ako hovorí Woody Allen, ak chceš pobaviť Boha, povedz mu o svojich plánoch.

Čo by si chcela naučiť ty ich?

Aby boli zvedavé, odvážne a aby mali zmysel pre humor. To som mala zadefinované, ešte keď som bola tehotná.

Chýba ti obdobie, keď si mala svoj pokojnejší život?

Ja som mala hektickejší život, teraz mi je oveľa lepšie. Mám zmysel.

Ty úplne búraš mýty a zažité stereotypy o pekle na materskej…

Je to o tom, ako to kto vníma. Jasné, že by som sa mohla sťažovať, aká som unavená a aké je to všetko drahé a bla bla, ale načo? Veď všetky mamy, aj tie večne nespokojné vedia, že to stojí za to.

Čo by si robila, keby si mala denne 3 hodiny navyše?

To by som sa už zbláznila. Mohla by som ich prespať? Nebudili by ma deti?

5_verzia2

Nebudili.

Tak by som ich prespala.

Čo robíš, keď nič nerobíš?

Spím alebo žehlím. Občas píšem. Vždy som si robila z matiek, ktoré žehlili, srandu. Ale ja som si teraz kúpila naparovaciu žehličku, a tak žehlím. To sú krásy tých budhistických aktivít, pri ktorých hneď vidíš výsledok.

Ako si sa pri výchove rozhodovala? Je toľko rôznych smerov a žiadny nie je správny.

To je presne o tej intuícii. Modré koníky a podobné fóra, kde je najviac odborníkov na milimeter štvorcový, ani neotváram. Ja mám aj také jedno Koláčovské tričko, na ktorom je napísané „Ty nebudeš mojej mame radiť, zlatá moja” a to je presne o tom. Nežiadané rady ma naozaj iritujú. Alebo také tie hlášky „veď počkaj, keď…” Znechutí to materstvo a vôbec nechápem, prečo to ľudia robia.

A keď intuícia nestačila?

Ak som chcela niečo vedieť, spýtala som sa kamarátok. Raz v noci, počas dojčenia, som založila skupinu na Whats appe (pozn. red. aplikácia na komunikáciu), do ktorej som dala 5 mojich kamarátok, ktoré rodili približne v tom istom mesiaci ako ja. Voláme sa Bravo Girls. (smiech) Tam sme prebrali všetko, čo bolo treba, a fungujeme dodnes. Každá sme úplne iná mama, každá niečo vie. Vďaka materstvu som vlastne objavila ženy.

Takže materstvo vlastne prebudilo ženskosť, ktorá ti predtým chýbala?

Určite áno.

 

 

Comments

comments


Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

INSTAGRAM
Ako čítate ZOOT vy? #casopiszoot