READING

MILOTA HAVRÁNKOVÁ: Konečne môžem povedať, čo si na...

MILOTA HAVRÁNKOVÁ: Konečne môžem povedať, čo si naozaj myslím


Tušili sme, že fotenie s Milotou Havránkou nebude len tak. Ale to, že sa po troch hodinách v jej prítomnosti budeme pozerať na svet inak, nečakal nikto. Zmietla zo stola celý náš koncept, hovorila o atmosfére, o využití momentu, postavila pred seba ventilátor a povedala: „Teraz ma foťte!” A my sme ju fotili. Milota je pojem, fenomén, ikona a jej múdrosť a životný postoj je v dnešnom uponáhľanom svete ako balzam na dušu.

PÝTALI SA: Zuzana Gašparovičová, Nikola Luzárová, FOTO: Patrícia Kvasňovská, STYLING: Nina Ford

Kto je pre vás ikonou?

Ja žiadnu ikonu nemám, žijem si svoj život hlavne podľa seba. Mám pocit, že v dnešnej dobe sa pojem ikony začal meniť, až zneužívať. Dnes môže byť ikonou ktokoľvek. Už to nie je tak, ako keď sme ikony vnímali ako nedostupnú, nedosiahnuteľnú predstavu svojho sna.

Môže za to rýchla doba?

Ako sa svet zrýchľuje, tak sa všetko množí, mení aj profanuje. Dnes je kuchár, kaderník aj hlásateľ celebritou. Keď som chodila ku kaderníčke ja, bola to anonymná pani v bielom plášti. Dnes, keď si niekto niečo vymyslí a má tvorivú ambíciu, môže sa ikonou stať. Myslím si, že aj umenie, tak, ako sme ho doteraz chápali, sa časom zmení. Ľudia prišli na to, že tvorivým môže byť každý, stačí si kúpiť fotoaparát. Zmenilo sa tisícročie. V druhom tisícročí sme viac vzhliadali k individualitám, tretie sa začína číslom dva, je o dvojke, o komunikácii, o súvislostiach.

Prijali vás na FAMU ako prvú ženu vôbec. Začali ste študovať film. Kedy prišiel zlom a vy ste si uvedomili, že vás baví fotka?

Zlom nastal v roku 1968. Všetci moji kamaráti, s ktorými som chcela robiť nejaké filmy a vymýšľať si, ušli do Iránu. Veľmi ma nahovárali, aby som odišla s nimi. Mali euforické ambície, že spoja západnú kultúru s východnou. Ja som sa vrátila do Bratislavy a upokojovala som sa tým, že s fotografiou môžem tvoriť aj sama. Myslím však, že keby nebolo ’68, tak dnes točím filmy. Veľmi ma bavilo písať scenáre.

Prečo ste neemigrovali s nimi?

Bola som čerstvo vydatá a v Bratislave som mala ďalší okruh priateľov.

Nepremýšľali ste nikdy nad odchodom na západ, kde by ste sa preslávili?

Rozmýšľala – keď som sa vrátila z Prahy do Bratislavy, zničená vpádom ruských vojsk. Mala som pocit, že je koniec mojim ambíciám a bola to výzva na odchod. Zbalili sme sa a odišli sme do Viedne. Dostali sme množstvo ponúk, mohli sme sa rozhodnúť a my sme sa rozhodli vrátiť sa. Možno by dnes bolo všetko inak.

9V2A5394

Veľa mladých – hlavne v umení – má dnes pocit, že keď odídu do zahraničia, budú mať väčší úspech. A opúšťajú Slovensko. Čo si o tom myslíte?

Vôbec sa im nečudujem. Svet je otvorený a plný výziev. Všelikde som už bola a môžem povedať, že nech ste kdekoľvek, čelíte tým istým problémom ako tu. A život nie je nikde ľahký. Treba sa naučiť ísť ďalej a neobzerať sa, byť sebou samým a stále hľadať svoje východiská. Ja som si povedala, že som Slovenka a chcem žiť príkladom. Nikdy som sa neprispôsobovala, žila som tak, ako som chcela a vždy som si to vedela nejako presadiť. Môj život bol úžasný, nič by som nemenila, ale to viem až dnes. Som šťastná tu a teraz.

Z tejto doby sa vytratil zážitok.

Ako sa vám vždy podarilo presadiť si svoje?

Vždy som viac načúvala, ako rozprávala. Bola som tichá, ale všetko som nasávala. Rozrozprávala som sa až neskôr a veľmi mi v tom pomohli školy, na ktorých som učila. Tam som si uvedomila, ako vie mladý človek rýchlo pochopiť, čo je správne a čo nie. Naučila som sa hovoriť veci, ktoré pomáhajú a nezaťažujú.

Ako sa dalo po roku 1968 tvoriť?

Po skončení štúdií na FAMU v Prahe som sa vrátila do Bratislavy a hneď som začala učiť na SŠUP výtvarnú fotografiu. Prišla som z uvoľneného prostredia plná tvorivých nápadov a na SŠUP si vytvorila vlastný program, akýsi azyl nekonečných hravých nápadov a vyhla sa vďaka tomu dokumentu, ktorý sa v tom čase spontánne robiť nedal.

Vyhli ste sa dokumentárnej fotke, vyhli ste sa neskôr aj konceptu, ktorý k nám prišiel zo západu?

Ja som bola vždy úplne niekde inde, čo sa fotografie týka. V inom leveli. Robila som farebné fotografie, keď robili všetci čiernobiele. Často som vypadla z kontextu, až som mala pocit, že vypadnem aj z histórie (smiech). Ani na VŠVU, kde som začala viesť ateliér, to nebolo inak. Príchod digitálu a koncept úplne zahltil vnímanie fotografie. Musela som naskakovať na vlak, ktorý som nikdy úplne neprijala. Vždy som študentom tvrdila, že fotografia je na pol ceste medzi konceptom a spontánnosťou. Prirovnávala som to k filmu. „Dobrý koncept” sa natočí a zrazu je z neho prepadák. A prečo to je? Lebo atmosféra na pľace, ktorá bola daná hercami a prostredím, nebola využitá. Fotografi si často toporne vymyslia niečo vo svojej hlave a držia sa toho stoj čo stoj, ale to je úplná hlúposť. Musia tam urobiť náladu a využiť ju.

Ako ste si hľadali cestu k študentom?

Študentov som vždy do všetkého zapájala a chodili sme sa spolu odreagovať na moju chalupu, vnímala som ich ako rovnocenných partnerov. Vždy som sa s nimi veľa rozprávala a vyťahovala z nich všetko do poslednej bodky. Hovorila som im: „Ukážte, čo fotíte. Prineste hocičo. Nikdy som im nepovedala, že je niečo zlé, ale namiesto toho si vypočuli: „Poďme sa rozprávať.” Snažila som sa nájsť správnu niť v každej mladej osobnosti. Po čase som zistila, že sú dva typy vnímania skutočností – improvizačný a racionálny. Ten prvý si to postaví vo svojej hlave a chce to urobiť, druhý musí improvizovať, a tak dôjde k výsledku. Často sme všetko spoločne analyzovali.

9V2A5642

Dnes je takých pedagógov ako šafránu…

Niektorí pedagógovia sú dnes nešťastní, že sa väčšina študentov, hoci šikovných, venuje po škole úplne niečomu inému. Často sa stane, že sú študenti systémom výučby limitovaní a nevedia to potom v živote uplatniť ani zmeniť, a preto musia robiť niečo iné. V školstve je často systém dôležitejší ako samotný študent.

Spoznáte talent na prvý pohľad?

Samozrejme. Študent prinesie fotku a ja hneď viem, či to vidí. Často sa ma pýtajú, ako môžem vedieť, že tá fotka je zlá a tá dobrá. Ja to robím 40 rokov. 40 rokov! Vidím to, cítim to. Chvíľu som učila v školách v Bratislave a v Prahe zároveň. Týždeň som bola tam a týždeň tam. A vtedy som pochopila rozdiel medzi slovenskými a českými študentmi. A je veľký. Slovenskí študenti priniesli vec a vôbec nevedeli, čo urobili, veľmi kreatívni. Nejako to podvedome nasali, vytvorili to, ale nevedeli k tomu nič povedať. Prišla som do Prahy a tam úplne naopak. Rozprávali, ja som bola nadšená, lebo som s nimi mohla diskutovať, doniesli fotky a zrazu to v tých fotkách nebolo.

Čim to bolo?

Mentalitou. Nehovorím, že to platí vo všeobecnosti, ale toto som odpozorovala. V tých Čechách sú ľudia viac zvedaví, všetko rozoberajú, na Slovensku nikto nič. V Prahe ma považovali za veľmi progresívnu a experimentátorku, ktorá im niečo do školy priniesla. Tu, doma, ma považovali za kšeftárku. Lebo som robila monumentálky, lebo som robila módu. Mysleli si, že mi ide o prachy.

Boli ste nadšená z nástupu digitálnej fotografie, nebolo vám ľúto úpadku analógu?

Ja som v niečom ako mladý človek, mám to v sebe. Viem sa nadchnúť a pozerám sa dopredu. Keď je niečo nové, nikdy to neodsudzujem, lebo život ide stále ďalej. Niečo som si už zažila, mám rozum a viem, že doba analógu je uzavretá. Je to to minulé tisícročie, kde bolo všetko dokonalé, pravdivé, k čomu sa budeme neustále vracať. Je to kus našej histórie. Ľudia si myslia, že je koniec fotky, ale to to je úplná hlúposť, to je iba začiatok. Fotografia je na úplnom začiatku. Dnes je to o komunikácii a fotografia sa stane jazykom, ale to si ešte nikto z nás nevie predstaviť. Však Instagram. Buch, fotka. Povie viac ako tisíc slov.

Dnes zachytávame na fotky a videá momenty z nášho života, ale oberáme sa tým o ten daný moment. Príklad: fotíme si koncert namiesto toho, aby sme sa pozerali.

Žijeme dobu vytrácania prirodzených zážitkov. Prežívame obraz reality a nie ju samotnú.

Myslím si, že aj umenie sa časom vytratí. Ľudia prídu na to, že tvorivý môže byť každý.

Láka vás virtuálna realita?

Samozrejme. Veď tu žijem, tak sa nad tým snažím premýšľať. Myšlienky sa zhmotňujú, ale všetko bude aj tak trochu inak, ako si myslíme.

Máte Instagram?

Nie, čo by som tam robila? Veď to je všetko rovnaké, na jedno kopyto.

Fotili ste ľudí tak, ako ste to cítili. Čo to znamená v praxi?

Vždy som bola veľmi intuitívna, keď som sa v nejakej spoločnosti cítila zle, vždy som odchádzala. Často som si vyslúžila prívlastok, že som arogantná a nič ma nezaujíma. Musela som s tým bojovať a fotografia mi veľmi pomohla. Fotografiou som začala hovoriť to, čo som slovami povedať nedokázala. Fotografie mi pomohli prekonať samú seba, priblížiť sa k ľuďom a bez zábran rozprávať tak, ako som to potrebovala.

V Prahe ma považovali za veľmi progresívnu a experimentátorku, ktorá im do školy niečo nové prinesie. Tu, doma, ma považovali za kšeftárku

 

9V2A5341

Hovorili ste, že ste odvšadiaľ vypadli, nebolo to aj tým, že sa kunshistorici nechceli zaoberať pocitmi, pretože im nerozumeli?

Po otvorení hraníc a s uvoľnením prišiel zo západu koncept a pocity museli ísť bokom. Všetko muselo byť racionálne, vymyslené, ako keby sme chceli všetko zanedbané rýchlo dohnať. Samozrejme, že je dôležitý koncept, ale ja som mala inú skúsenosť, ako sa k nemu dopracovať, a preto som nebránila študentom pracovať intuitívne.

Je dnes dôležitý koncept, pocit na fotke alebo technika? Alebo to musí byť všetko naraz?

Dnes môže byť fotografia úplne rozmazaná a výborná. Dnes môže byť super fotografia technicky výborne zhotovená a zároveň úplne nanič. To nehrá rolu. Človek, ktorý sa venuje fotografii, by to mal vedieť. Mal by tým prejsť, dotknúť sa toho, vyskúšať to. Na to sú predsa školy. Občas príde nejaký amatér a pýta sa ma, ako to má nafotiť. Ale ja neviem, ako mu mám vysvetliť, že na tom treba tvrdo pracovať.

V čom sa líši dnešná generácia od tej starej?

My sme žili inú dobu – veľa sme nemohli, ale vnútorne sme boli možno slobodnejší duchom ako dnešná mladá generácia. Mali sme jedného nepriateľa a mali sme proti čomu bojovať. Ale vy nemáte proti čomu bojovať, a tak bojujete proti sebe – a to je oveľa ťažšie.

Fotografie mi pomohli prekonať samú seba, priblížiť sa k ľuďom a bez zábran rozprávať tak, ako som to potrebovala.

Je niečo, čo vás na mladšej generácii fascinuje?

Ja milujem mladú generáciu. Ešte stále má odvahu nad vecami premýšľať a robiť ich inak. Keď sa však už dostanú do života a ako si s ním poradia – to už je druhá vec.

Čo by ste povedali svojmu dvadsaťročnému ja?

To sa nedá jednou vetou povedať, doba bola iná a nemenila by som nič. Žila som asi ako správna hipisáčka s dušou rebela.

A čo by ste povedali dnešným dvadsaťročným?

Ak je niekto, s kým sa máte stretnúť, niekto, kto vás inšpiruje – alebo niečo, kam máte ísť a  nejako vás to šteklí, tak to urobte. Choďte tam. Ale aj zo situácie, v ktorej sa ocitáte, sa dá vyťažiť vždy niečo, čo si zo sebou odnesiete.

IKONICKÉ KÚSKY PODĽA MILOTY >

 

Ako si udržať vnutornú mladosť?

Mne aj teraz povedia, že často reagujem ako dieťa. Keď sa mi niečo nepáči, neodpustím si poznámku. Treba byť hlavne vnútorne slobodný.

Svojim študentom ste nikdy nedovolili vyhodiť žiadnu fotku, platí to aj u vás?

Áno, mám ich doma. Už som sa aj pýtala mojich detí, čo s nimi bude, keď ja nebudem. Ony sa na seba pozreli a povedali, že to vyhodia. Na hlúpu otázku prišla hlúpa odpoveď. Čo by s nimi asi tak robili?

Strach je to najlepšie, čo v živote môže byť.

Kto je váš najväčší kritik?

Práve moje deti. Ony ma stále kritizujú, ako keby mali strach, že to prepálim. Na druhej strane si ma veľmi vážia a ja som rada, že sú ku mne takí. Ľudia ma normálne nekritizujú, skôr pochlebujú.

9V2A5562

Kedy ste naposledy robili niečo prvýkrát?

Ja mám pocit, že všetko robím prvýkrát. Prídem k počítaču a nič neviem, všetko vždy zabudnem a volám synovi do Londýna a on zúri. Minule ma už dcéra poslala kade ľahšie, nech si cvičím mozog, že mi už nič nepovie. Ale to je tým, že som v škole a keď niečo potrebujem, vždy sa nájde nejaký šikovnejší študent, ktorý mi pomôže a potom sa to asi nikdy poriadne nenaučím.

Mali ste v živote strach?

Strach! Veď strach je to najlepšie, čo v živote môže byť. Ak by som nemala strach, tak som úplný idiot. Musela som sa prekonávať. Mala som strach niečo povedať, aby to nebolo blbé. Ale bojovala som s tým, ako som len vedela.

Ten strach v mladosti je úplne iný. My máme strach, že je niekto lepší ako my a že keď niečo povieme, bude to hlúposť. Čoho sa bojíte vy?

V týchto veciach som už úplne vyrovnaná. Je mi to jedno. Konečne si môžem povedať, čo si naozaj myslím. Asi je to vekom, skrátka nemám už čo stratiť. Strach mám už len o svoju rodinu. Ale to je asi prirodzené, potrebujeme sa.

 


Comments

comments


Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

INSTAGRAM
Ako čítate ZOOT vy? #casopiszoot