#myway


justlove01

Text: Mário Šmýkal

Zuzana Szabóová: Najobľúbenejšie hračky sú prasatá

Pred rokom a pol odišla z reklamnej agentúry, lebo si chcela dať prestávku a navštíviť Thajsko. Namiesto toho si kúpila vyšívací stroj a prestávku dodnes nemala. Šije hračky s tvárami zvierat a sortiment značky Just Love stále rozširuje.

Prečo si začala robiť hračky?

Bola to úplná náhoda. Nebolo to cielené. Robila som v reklamnej agentúre a vždy som chcela vedieť šiť, tak som si kúpila šijací stroj a začala sa učiť šiť po večeroch. Najprv som šila oblečenie, potom som pre seba vyrobila vankúš zvieratko a vyšila mu tvár. To bol začiatok.

Takže najskôr to bolo hobby?

Áno, veľmi ma to bavilo. Moje prvé zvieracie výtvory sa okoliu veľmi páčili, tak som spravila aj nové druhy a tešila sa z nich. Najviac sa mi páčilo to, aké sú oproti oblečeniu jednoduché na vytvorenie a koľko radosti dokážu urobiť.

Kedy sa to zlomilo?

Zlomilo sa to vtedy, keď som dala výpoveď v práci a chcela mať kratšiu prestávku na načerpanie nových síl. V tom období ma oslovili z Urban Marketu, aby som išla prezentovať svoje veci. Tak som to skúsila. Reakcie ľudí na zvieratká boli perfektné. Usmievali sa, keď ich videli a predalo sa ich celkom veľa. Tak som si povedala, že v tom budem pokračovať a trvá to doteraz.

Venuješ sa už len tomu?

Áno, už rok a pol.

Dá sa tým uživiť?

Už to nie sú len vankúše a hračky, ale mám aj ponožky, ruksaky a mikiny. Rozširujem ponuku, no všetky peniaze, ktoré som si ušetrila z agentúrneho života, išli do podnikania. Stále ide väčšina zárobku späť do firmy, aby mohla napredovať. Každý nový produkt sú ďalšie náklady. Je to stále lepšie, no po roku a pol je príliš skoro robiť závery.

Smeruje to k zisku alebo ku strate?

Stále sa to zlepšuje, budúcnosť vidím optimisticky.

Je to tvoja doteraz najväčšia podnikateľská skúsenosť?

Áno. Je prvá a určite je to to najťažšie, čo som kedy skúsila. Oveľa ľahšie bolo chodiť do práce a dostávať výplatu, no takto si človek tie peniaze viac váži.

Koľko hodín denne pracuješ?

Robím viac ako som si myslela, že budem, alebo ako som doteraz kedykoľvek predtým robila. Určite to nie je len osem hodín denne, ale motivácia je oveľa väčšia, keď robíš na svojom projekte.

Keď nerobíš, tak o čo prichádzaš?

Nemám pocit, že o niečo prichádzam. Rovnako ako rada pracujem na značke, tak si cením aj svoj voľný čas, aj keď ho mám teraz pomenej.

Je to o neustálom riskovaní?

Áno. Nemyslím si, že v podnikaní sú nejaké istoty, nemám pravidelný príjem. Napríklad, keď skúšam nové produkty, tak do toho investujem čas aj peniaze a neviem, či sa to bude páčiť a predávať.

Odpozorovala si niečo, čo funguje na zvýšenie predaja?

Neviem. Všetko robím pocitovo. No napríklad po každom markete mám viac objednávok, ľudia si zoberú vizitky, popozerajú si veci na webe. Musím veľa testovať a skúšať, inak nebudem vedieť, čo funguje.

Si pri takomto skúšaní častejšie sklamaná alebo potešená?

Zatiaľ viac potešená. Napríklad na Grape som testovala ruksaky a vypredali sa. Najlepšie je testovať tam, kde je hneď spätná väzba. V zásade je každý poznatok dobrý. Čím viac informácií, tým lepšie.

Kupujú tvoje výrobky viac muži alebo ženy?

Aj aj. Dokonca veľa mužov, je ich zhruba polovica zákazníkov. Nakupujú väčšinou pre svoje ženy a priateľky, ale aj oni majú svojich veľkých tulkáčov. Napríklad si párik kúpil jedného, no nechceli sa o neho deliť, tak si kúpili ďalšieho.

Sú s nimi aj nejaké príbehy?

Áno. Väčšina zákazníkov im dáva mená a jedna baba si kúpila ruksak lemura, aby v ňom mohla nosiť svojho tulkáča lemura. Je to akoby ich kamarát, môžu sa s ním tulkať alebo ho nosiť so sebou na výlety.

Ktoré sú najobľúbenejšie?

Mení sa to. Pred polrokom sa najviac predával lemur, no ostatný polrok idú úplne najviac prasatá, predovšetkým v ružovej farbe.

Dávaš si záležať aj na balení?

Áno, určite. Na obaly pridávam obrázky zvierat a ak viem, že je to pre niekoho konkrétneho, tak tam pridám aj vtipné želanie. Robím to tak, ako by to mňa potešilo. Chcem, aby to bol zážitok a aby to bolo najlepšie, ako môže byť. Neustále sa snažím všetko zlepšovať, či už je to látka, výšivka alebo čokoľvek iné.

xxxx2517

Šimon Krošlák: Najhorší vodič je mladá nádejná modelka s SUV-čkom

Keď začínali bratislavskí cyklokuriéri Švihaj Šuhaj, málokto im veril, že si nerobia srandu. Dnes denne najazdia stovky kilometrov a na bicykli odvezú náklad až do 250 kilogramov. Viac rozpráva Šimon Krošlák.

Kde nachádzaš motiváciu ísť pracovať do dažďa alebo snehu?

My hovoríme, že neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený cyklista.

To poznám, hovorí sa to aj o turistoch. Ale aj tak nie je nič príjemné sedieť na bicykli v zlom počasí.

Síce už nie som aktívny kuriér a som viac akýsi prevádzkový riaditeľ, no treba povedať, že počasie nie je väčšinu roka tak zlé, aby to bol problém. Väčšinou je počasie skôr dobré ako zlé. Aj pri pohovoroch sa ľudí pýtame, či sú ochotní pracovať v každom počasí. Je to o vhodnom oblečení a blatníkoch. Zlé počasie kuriéra neodradí, môže ho len spomaliť. Mňa motivuje prekonávanie limitov.

Robíte naozaj v každom počasí, alebo si pozrieš predpoveď a čakáš, kým sa to zlepší?

Cyklokuriéri majú služby a nemôžu si veľmi vyberať. Ak je v práci, tak musí ísť. Musí sa vedieť obliecť tak, aby to zvládol. Keď je to úplne najhoršie, tak si pomáhajú a striedajú sa. Čo je však náročné, tak neexistuje oblečenie, ktoré by nepremoklo a zároveň bolo priedušné. Najviac sa k tomu blíže goretex, ale keď pršalo celý deň vkuse, tak po piatich hodinách premoklo aj to.

A čo sneh?

Sneh nie je taký problém, ako si väčšina ľudí myslí. Jednak v Bratislave nie sú veľké zimy a cesty sú buď odhrnuté, alebo aspoň rozjazdené. Za päť rokov, čo som aktívne jazdil ako kuriér, bolo iba jediný raz toľko snehu, že sme to vzdali. To za dve hodiny napadalo 30 cm snehu a skolabovala celá doprava v Bratislave.

Ako ste na tom v porovnaní s autami?

Cyklista je v premávke na vzdialenosti do 10 km väčšinou rýchlejší ako auto. V Bratislave je zvykom, že keď sa zhorší počasie, tak ľudia začnú vyťahovať svoje autá a používať ich ako dáždniky. Vtedy sú autá v zápchach, no cyklistu to nespomalí. Dokonca, keď sa zhorší počasie, tak máme viac zásielok ako bežne, lebo ľuďom sa nechce ísť von.

Máte vymyslenú aj logistiku, aby ste nerobili „prázdne kilometre“?

Máme v teréne dostatočne veľa kuriérov. Denne nasadzujeme sedem fulltimistov a od dvoch do štyroch brigádnikov. Okrem toho sme súčasťou kuriérskej spoločnosti GO4, kde sú aj autokuriéri. Vďaka tejto sieti máme veľmi efektívne pokrytú celú Bratislavu a jej širšie okolie. Všetci expresní kuriéri sú navzájom aj s dispečingom prepojení vysielačkou. Keď príde nová zásielka, tak ich dispečing organizuje a zadeľuje ich, aby to bolo čo najefektívnejšie. Nie vždy sa to dá dokonalo, no čím je zásielok viac, tým je to jednoduchšie. Naším cieľom je, aby mal kuriér čo najmenej prestojov. Vtedy aj najviac zarába. V rámci zefektívňovania práce si kuriéri zásielky aj vymieňajú. Keď vieme, že niekto má jedným smerom cestu, tak ostatní mu preložia zásielky, aby tam nemuseli ísť dvaja.

Na akom bicykli si začínal?

Začínal som na horskom bicykli s odprúženou vydlicou a prehadzovačkou vpredu aj vzadu. No keď človek najazdí 50 až 100 km denne, tak zistí, že bicykel sa šialene rýchlo opotrebováva. Čím viac súčiastok to má, tým viac sa toho môže pokaziť. Teraz jazdím s jedným prevodom na ocelovom ráme, kde sa nemá čo pokaziť.

V akých mestách má a nemá zmysel cyklokuriérizmus?

O úspešnosti tohto biznisu rozhoduje pomer veľkosti územia k počtu obyvateľov. Bratislava je na hrane. Má skoro rovnakú rozlohu ako Viedeň, ale nepomerne menej obyvateľov. Ekonomická aktivita je tu teda nižšia. Na Slovensku sme to dva razy skúšali v Košiciach, ale trh nikdy nenaplnil naše očakávania. Nebolo to tam ekonomicky rentabilné. Nebránime sa však rozvoju do ďalších miest, ak sa ukáže, že trh je na to pripravený.

Kto sú vaši zákazníci?

Máme klientov, ktorí si dávajú záležať na tom, aby ich zásielky boli doručené ekologicky. Iným zas ide o rýchlosť a kvalitu služieb. Venujeme sa hlavne expresným zásielkam a doručovaniu jedla. V ostatnej dobe sa stále viac venujeme aj zásobovaniu prevádzok v pešej zóne, pretože vnímame súčasný stav, keď je pešia zóna denne devastovaná množstvom zásobovacích dodávok, sú ohrozovaní chodci a pešia zóna sa ráno pravidelne mení na rušnú autostrádu, ako neúnosný. Máme viacero cargobicyklov, čo sú nákladné bicykle, ktorých kostra je konštruovaná tak, aby mohla viesť náklad cca do 120 kg. Dokonca máme dve cargo trojkolky, ktoré uvezú jednu europaletu a až 250kg. Všetky nové cargobiky sú už vybavené pomocným elektromotorom.

Na začiatku ste boli hlavne ekologickí a spoľahlivosť ste ešte nemali vybudovanú. Verili vám?

Miestami to bolo veľmi vtipné a mysleli si, že si robíme srandu. No keď nás vyskúšali, tak zostali. Biznis nám naďalej rastie a snažíme sa ponuku služieb stále rozširovať. Prednedávnom sme napríklad zásobovali akciu Vegánske hody, kde sme prevážali aj chladničky a rôzne iné zariadenie pre prevádzkovateľov stánkov. Zistili sme, že limity sú omnoho ďalej, ako si väčšina ľudí myslí a my ich veľmi radi stále posúvame.

Dostávate veľa defektov?

Každý dostáva defekty dovtedy, kým si nekúpi protiprierazové plášte. Keď som ich nemal, tak som mal defekt aj trikrát za mesiac, teraz tak raz až dva razy ročne.

Ako je to so zraneniami?

Vážne zranenia sme nemali žiadne, skôr len odreniny. Dlho som používal prilbu, ale po desiatkách pádov som mal všetko poodierané, len nie hlavu. Tak som ju prestal nosiť. Človek postupne naberá skúsenosti a dokáže si vycibriť sluch tak, že mu slúži ako spätné zrkadlo. Okrem toho sa situácia na cestách za ostatné roky výrazne zlepšuje. Cyklistov v meste enormne pribúda a vodiči s nimi začínajú počítať.

Na akých vodičov si dávaš pozor?

Najhorší vodič je mladá nádejná modelka s SUV-čkom, ktorá viac pozerá do telefónu, ako okolo seba.

xxxx2475

Marek Pažitný: Ide mi o kvalitu, nie aby tam bolo moje meno

Marek Pažitný na Slovensku ako jediný ručne šije topánky. Dáva na ne doživotnú záruku a servis zdarma. Budete mať však problém zistiť, ktoré topánky sú jeho, nakoľko sa na ne nepodpisuje. Vraj to netreba preháňať.

Nosíte svoje topánky?

Nie, nenosím zo svojich žiadne. Mám pár vyrobených a je mi ľúto ich nosiť, keď ich môžem mať vystavené.

Aké boli začiatky? Nebáli ste sa, že spravíte topánky, ktoré sa rozpadnú?

Vždy som garantoval, že to opravím. Ale jasne, že na začiatku som sa bál. Našťastie som mal šťastie na prvých zákazníkov. Prižmúrili oko a zobrali ich také, aké boli. To ma nútilo zdokonaľovať sa. Stále som nad tým dumal, vylepšoval a popri tom spotreboval množstvo kože.

Bolo to stratové?

Poriadne stratové. Keď teraz ku mne niekto príde, celý postup výroby topánok má ako na dlani. Ale keď som sa učil ja, tak sa mi venovali málo. Musel som sa pozerať a skúšať. Bola to ťažká cesta. Keby sa chce niekto odo mňa učiť, tak musí mať nejaký cieľ, napríklad rodinu, deti, zamestnávať ľudí.

Ten, kto učí, alebo ten, kto sa učí?

Ten, kto sa učí. Keď už mu dám všetko, čo som prešiel a potom zistím, že chce len zarábať, tak to je smutné. Musí mať nejaký vyšší cieľ.

Čiže výrobu topánok by som nemal mať ako prioritu, ale ako prostriedok dostať sa k inej priorite.

Presne tak.

Samotnú kožu nevyrábate. Poznáte jej výrobcov osobne?

Áno, bol som na viacerých kožných veľtrhoch. Potom som si objednával a skúšal. Dnes už nemusím hľadať. Mám všetkých dodávateľov overených. Čo chce zákazník, to mu zoženiem. Keď chce krokodíla, tak ho tu má na ďalší deň. Odoberám z Rakúska, Talianska a Francúzska. Toto je tá najdôležitejšia vec. Kde kupovať čo. Aká je to kvalita, aby ho neoklamali.

Mali ste aj takú požiadavku, že ste ju odmietli?

Všetko sa dá urobiť. Občas jedine poradím, čo by bolo na daný model lepšie, alebo kam umiestniť zips.

Ako môžu topánky vydržať celý život?

Väčšinou sa dožijeme len 80-ky, tak asi preto. (smiech) No popravde sú ručne šité a spodný rám sa od vrchnej časti nikdy neoddelí.

Ako dlho vydrží koža?

Pri dostatočnej starostlivosti aj desiatky rokov. A keď nie, tak zákazníkovi ušijem nové topánky.

Keď sa nebudem o ne starať, tak mi pri reklamácii nepoviete, že si za to môžem sám?

Ale tu sa neklame. Keď si raz u mňa niekto kúpi topánky, tak sa o ne stará. Keby nie, tak klame seba.

Záruka je doživotná?

Áno. Keď dávam záruku celý život a servis zadarmo, tak aj topánky za 1200€ sa stále oplatia. Čokoľvek sa stane, tak ja to opravím, aj keď je to zákazníkova chyba. Sú to moje topánky, môj zákazník. Neviem si predstaviť, že by som ho poslal preč. Keď už tu raz tie peniaze nechal, tak sa to ani nedá.

Už ste niekomu menili napríklad podrážku?

Podrážku som menil niekoľkokrát. Keď chce niekto podbiť koženú podrážku gumou, tak ju mením aj každého polroka. Robím to zadarmo.

Aký je rozdiel medzi ručným šitím a strojovým šitím? Dokážu to stroje zatiahnuť pevnejšie?

Asi áno. Ale keď to človek dotiahne, tak je to dostatočne pevné.

Čo robia stroje zle?

Stroje sú stroje, ručná práca má inú hodnotu.

Robíte to ručne preto, lebo vás to tak baví, alebo je to kvalitnejšie?

Baví ma to a malo by sa to tak robiť. Stroj nedokáže pri šití rámu dávať medzi dve nite tretiu, ako to robím ja. Keby sa to náhodou pretrhlo, tak tretia niť to stále drží. A keby nie, tak to viem rozobrať a urobiť nanovo. Ručný steh na zvršku má svoje čaro, no nie je taký jemný a presný ako na šijacom stroji. No práve to vypovedá o umeleckosti topánky.

Robíte aj dámske topánky?

Robím, len o tom nehovorím.

Je nejaký rozdiel medzi dámskou a pánskou topánkou?

Dámske nešijem na rám. Tie lepím a potom kolíkujem.

Sú topánky na každodenné nosenie?

Záleží, aké je počasie. Keď prší a topánky sú mokré, tak ich nemôžete hneď nosiť. Musíte ich nechať usušiť, dať ich na napinák a trošku prečistiť.

Koľko ste sa toho naučili vo Viedni?

Nenaučil som sa tam všetko, veľa som musel skúšať. Základ, ten mám z Viedne, ostatné veci som sa pýtal, keď som si nebol istý, že to tak má byť alebo som videl, že niekde je to lepšie.

Je na topánke niečo náchylné na pokazenie, že si na to dávate väčší pozor pri výrobe? Najrýchlejšie sa asi opotrebuje podrážka.

Áno. Všetko je kožené, ale podrážka je gumená a lepím ju, aby sa dala ľahko meniť.

Aká je čakacia doba?

Keby ich chcete teraz (začiatok októbra, pozn. red.), tak by boli asi až v januári.

Aké miery na nohe meriate?

Dĺžku nohy, šírku a nart. Okrem toho ju obkreslím, robím akýsi odliatok a odtlačok nohy, keby ste tam chceli mať nejakú vložku.

Aký model sa najviac predáva?

Oxford a Derby.

Prečo nemáte na topánkach svoj podpis?

Nedávam ho tam. Ide o to, aby mal zákazník pohodlie, aby to mal na mieru, aby si vybral svoj model, svoju formu. A mne by malo ísť o to, aby to bolo kvalitné, nie aby tam bolo moje meno. Netreba to preháňať.

Rozmýšľali ste niekedy aj nad väčšou výrobou, aby ste zarobili viac?

Mne ani tak nejde o vysoké zároby, najšťastnejší by som bol, keby som mohol niekoho zamestnať a dať mu spravodlivú mzdu. Zatiaľ sa to však nedá, toľko klientely nemám.

Comments

comments


Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

INSTAGRAM
Ako čítate ZOOT vy? #casopiszoot