READING

Tami Šimončíková Heribanová & Babsy Jagušák: ...

Tami Šimončíková Heribanová & Babsy Jagušák: Anjel, sesterstvo a zdravý nadhľad


S Babsy sa stretávame v meste a mierime na Železnú studničku, kde nás na okraji lesa, ukrytá pred ruchom Bratislavy, čaká Tami. Objednávame si makové šúľance, teplý čaj a začíname. Sestry, manželky, nerozlučné kamarátky a niečím večné dievčatá. Ich spomienky, ľudskosť a vzájomná láska berú za srdce. Babsy nás všetky dojme, keď prizná, že je pre ňu Tami Anjelom, Tami s nehou v hlase spomína, aká bola mladšia sestra v desiatich protivná. Dve ženy, z ktorých sa každá vybrala vlastnou a zároveň tou istou cestou – žiť svoj život po svojom.

Zuz: Pamätáte si na obdobie, keď ste ako mladšie kopali nohami a kričali, toto je môj život?

Babsy: Ja som vždy chcela žiť taký život, aký mala Tami a v podstate všetci dospeláci. Bola som tým, ako mladšia sestra, ovplyvnená, a preto som chcela rýchlo dospieť. Pubertu som v podstate dosť potláčala. Dá sa povedať, že vtedy som bola väčšia „konzerva“ ako teraz.

Tami: Tým, že sme s Babsy vďaka štúdiu v Rakúsku začali veľmi skoro žiť oveľa samostatnejšie ako naši rovesníci, pochopili sme, že máme k dispozícii slobodu, ktorá sa dá využiť i zneužiť. V štrnástke sme sa presťahovali do Viedne, kde sme navštevovali gymnázium a tam niekde sa prichýlila brána od nášho detstva.

Thea: A také to obdobie kopania a rebélie?

Tami: To som asi ani nemala.

Babsy: Možno to bolo aj preto, že naši boli vždy benevolentní. Pamätám sa, keď som mala trinásť, štrnásť, rodičia ma prvýkrát pustili večer von s kamarátkami. Nedohodli sme sa, kedy mám prísť domov, pretože chceli, aby som sama posúdila, čo je pre mňa správne. Aj vďaka ich dôvere som už o deviatej sedela v obývačke a pozerali sme spolu prvú sériu Superstar. Ich dobrotu som teda nikdy nezneužívala.

Zuz: Takže výchova slobodou. Ale keď si predstavíš, ako veľmi sa o vás museli báť…

Tami: Možno sa až tak strašne nebáli. Alebo so svojimi strachmi vedeli dobre narábať a neprenášali ich na nás. Niekedy to šlo systémom pokus omyl, ale o tom je život.

Babsy: Hipisáci…(smiech) Keď som žila v Londýne, tak sme spolu volali niekedy aj raz za dva týždne. Len tak, že napíš, či si v pohode a bolo vybavené.

Tami: Kdekoľvek sme však boli, vedeli sme, že sa môžeme kedykoľvek vrátiť domov. A s tým pocitom, že ho človek má, sa mu ľahšie žije mimo neho. Navyše, kdekoľvek sme boli, každý mesiac sme sa vrátili aspoň na dva dni na Slovensko.

Zuz: Obe ste študovali v zahraničí a vrátili ste sa. Je doma naozaj najlepšie?

Tami: Pre mňa rozhodne áno, už len z dôvodu, že žijem v krajine, v ktorej som sa narodila a s ktorou som spätá. Na svoje korene som hrdá, zaujímam sa o našu históriu, tradície a posledné roky je Slovensko čoraz zaujímavejším miestom na život. Aspoň v tom mojom mikrosvete sa mi to tak zdá.

Babsy: Ja som nešla úplne dobrovoľne.

Zuz: ….aaa, tu to máme! (smiech)

Babsy: Mala som tu môjho súčasného manžela. Vyhodnocovali sme, čo bude pre nás, ako pár, najlepšie. Jeden čas sme koketovali s myšlienkou, že Dodo príde do Londýna. Ale potom som skončila školu a do troch týždňov som dostala zaujímavú pracovnú ponuku v Bratislave. Celé sa to zomlelo veľmi rýchlo. Nikdy som nemala veľa vecí, prišla som domov s jedným kufrom a bola som presťahovaná.

9v2a5539500

Tami: O čo viac nám bolo slobody danej, o to menej sme ju využívali.

Zuz: Správate sa v niektorých situáciách tak, že samy seba nespoznávate? Že si hovoríte: “Prečo to robím? Veď to vôbec nie som ja!”

Tami: Teraz už naozaj málokedy. Kedysi som sa nad svojím konaním alebo reakciou často zahanbila. Že bola afektovaná alebo nie mne tak úplne blízka. A hovorila som si, že: “Prečo som povedala tú vetu, také blbé!”. Myslím, že to ide s vekom, som pokojnejšia a už viem, čo mám rada a kto som.

Babsy: Teraz mi napadlo – keď som mala osemnásť, mala som staršieho priateľa, mal vyše tridsať. A keď som bola v skupine jeho kamarátov, veľakrát som sa pustila do diskusie, o ktorej som nemala ani šajnu a hrozne som si obhajovala svoj názor. Väčšinou to bola úplná blbosť a nemala som to ani ako vyargumentovať. Dnes si samu seba oveľa viac vážim. A najmä, nepúšťam sa do diskusií, do ktorých nemám čím prispieť.

Thea: Je v dnešnom digitálnom období ťažké nájsť svoju identitu? Čo si o tom myslíte?

Babsy: Myslím si, že áno. Čo bol kedysi undergorund, dnes už je mainstream a v tom je to hľadanie identity ťažké. Trendy sa menia a informácie sa šíria strašne rýchlo. Každý si chce vytvoriť nejakú identitu a potom zistí, že v podstate opakuje po tých ostatných.

Tami: Ja si práve myslím, že je to dnes oveľa jednoduchšie. Máme úplne iné možnosti, ako mali naši rodičia. Identita sa dá ľahšie nájsť aj na základe poloprístupných informácií, ktoré si časom vieme doplniť. Virtuálny priestor nám ponúka možnosti osvojiť si témy, na ktoré by sme možno inak nenatrafili. Včera som si napríklad vyzdvihla knižky na tému “Liečiteľstvo v Peru“. Nikdy v živote by som sa nedostala k týmto knihám nebyť človeka, ktorý mi na Instagrame napísal: “Určite si prečítaj toto”.

9v2a5512

Thea: Znamená to, že vďaka tomu, že môžeš byť čímkoľvek, si vyskúšaš veľa vecí a zistíš, čo je tvoje práve ja?

Tami: Áno. Žijeme v úžasnej dobe. Momentálne je to obdobie tak fantasticky nastavené, že keď niekto niečo chce, má oveľa väčšie možnosti ako pred dvadsiatimi rokmi.

Thea: Tami, nebojíš sa, v akej dobe bude vyrastať o pár rokov Emilka?

Tami: Dnešok je extrémne rýchly. Technológie sú našou súčasťou a objavujú sa nové choroby, ktoré tu ešte pred pár rokmi neboli. Napríklad problémy svalstva stimulovaného obsluhovaním telefónov. Mnohí z nás hodiny denne držia svoje telefóny v ruke a prsty sú v neustálom pohybe. Aj Emilka sa už začala načahovať po tom mojo. Vidí, že s ním mám pomerne intenzívny vzťah s často ho dokonca hladkám. (smiech)

Babsy: My sme zažili walkman, vytáčanie internetu cez pevnú linku a tamagoči. Som vďačná, že sme boli tá generácia, kedy sa éra digitalizácie lámala. Namiesto chatovania sme sa naháňali v parku, vyrábali si šperky z cestovín. Musím sa priznať, že táto doba vo mne niekedy vyvoláva veľa otáznikov. Ako milovníčka sci-fi totiž stále viac prichádzam na to, že Huxleyho Brave New World nepojednáva o až tak vzdialenej budúcnosti.

Zuz: Chcela by som prejsť na vaše sesterstvo. Veď vy ste ségry! Ako by ste opísali tú druhú tromi slovami?

Tami: Kto začne? Ja začnem?

Babsy: Ty začni, lebo si staršia.

Zuz: Alibizmus (smiech)

Babsy: Totálny, totálny. (smiech)

Tami: Keď tak spätne premýšľam nad našimi cestami, tak tam, kde som bola ja nešťastná a možno úzkostlivá, tam si to Babsy užívala.

Tami: Babsy je veľmi pracovitá, to po prvé. A to vo všetkých smeroch, nielen v kariérnej sfére. Keď sa rozhodne navariť, neodflákne to, ale urobí to na sto percent. Pracuje na zdravých vzťahoch kamarátskych, rodinných, partnerských, a robí to s takou radosťou, že to vlastne ani nie je práca. Za druhé je kritická, vie veci povedať priamo a konštruktívne. A to nie len na okolie, je kritická aj na seba. A tretie? Čo mi takto rýchlo napadá, je jej humor a nadhľad, má zdravý, triezvy odstup. To hlavné však je, že má dobré srdce.

Babsy: Tami veľmi vnímam ako staršiu sestru, ktorá mi v podstate dláždila chodník života. Vždy som mala pocit, že cesta, ktorou ide, je pre mňa tá najlepšia. Išla som po nej na školu do Kittsee, hoci som vedela, že to bude ťažké. Nevedeli sme po nemecky a všetci sa z nás smiali. Išla tam však Tami, tak som si to chcela prežiť aj ja. A potom som išla na strednú do Viedne, do školy sme chodili aj v sobotu, čo bola úplná katastrofa. Tami bola pre mňa vždy úžasnou inšpiráciou. Ak by som to mala povedať jedným slovom: Anjel?

cover

Všetky: Ty si zlatááááá (smiech)

Babsy: Anjel, lebo mi vždy aj pomohla. Nie však taký Anjel, čo stál nado mnou, ale predo mnou, rada som ju nasledovala. Po druhé – je pomalá. Nie však pomalá v zmysle, že by pomaly rozmýšľala, ale tak, že robí všetko veľmi poctivo. Je až neuveriteľný detailista, ide veľmi do hĺbky vecí a to sa mi páči. Nájde si vždy čas, aby sa s absolútnou oddanosťou povenovala nejakej aktivite. To je obdivuhodné. No a tretím prívlastkom je obetavosť a priateľskosť. Vždy mi prichystá večeru, keď k nej večer prídem. (smiech)

Zuz: Tami, snažila si sa robiť iba tie správne veci, keď ťa mladšia sestra stále nasledovala? Mala si pocit zodpovednosti?

Tami: Ja som to takto nepociťovala. Babsy má v sebe úžasnú silu a keď išla po štáciach, na ktorých som bola predtým ja, prežívala ich s úplne inou skúsenosťou. Našľapovala s väčšou ľahkosťou a elánom. Babsy je odvážna a mnohé veci si v tom momente viac užívala.

Babsy: Ja som v mnohých situáciach flegmatik a Tami je skôr nostalgická. Napríklad aj v škole – keď som mala zlú známku, veľmi som to neriešila, Tami sa tieto veci vedeli dotknúť.

Zuz: A odkedy sa beriete ako kamošky? Je medzi vami päť rokov a to je celkom veľký vekový rozdiel.

Tami: My sme boli odjakživa spriaznené duše. Až na vek okolo Babsynkiných desiatich rokov. Náš tatko nás často točil, niekedy nechal bežať kameru aj dve hodiny, iba tak, ako jeme, bavíme sa, hráme sa. Máme jednu kazetu, keď sme boli na dovolenke pri mori a tam je absolútne neznesiteľná.

Babsy: To je presne to. Jednoducho som chcela byť až príliš rýchlo dospeláčka. (smiech)

9v2a5419

Zuz: Za posledné obdobie ste obe prešli veľkými zmenami. Narodila sa Emilka ty, Babsy, si sa vydala. Vnímate nejako tento prechod k dospelej žene?

Babsy: Ono to zase až taký prechod nebol. Ja som každému povedala, že akonáhle mi začne po svadbe vykať alebo ma oslovovať “pani”, tak sme skončili (smiech). Je to však super, veľmi si to užívam a prebudil sa vo mne do istej miery aj pocit istoty. Pocit, že môj manžel tu pri mne bude. On by bol aj keby sme neboli zobratí, ale je to predsa len trošku iné. Neviem, ťažko sa to vysvetľuje, ale áno, niečo sa vo mne zmenilo. Dokonca si myslím, že je ten náš vzťah oveľa lepší a silnejší. Už nejdeme do zbytočných hádok. Povieme si, že sme už svoji, tak načo to budeme riešiť, také hlúposti…

Tami: Mne sa zmenil život veľmi. Nikdy som si nevedela predstaviť, čo všetko obnáša byť matkou. Emilka nám priniesla do života veľa svetla a vďaky za to, že si nás vybrala. Tá radosť sa ani nedá opísať, je to v dennodenných maličkostiach. Napríklad sa teším, ako sa ráno zobudíme a že ju zase uvidím.

Babsy: Od svadby je náš vzťah oveľa lepší a silnejší. Už nejdeme do zbytočných hádok.

Thea: V akých situáciach sa najviac cítite ako ženy?

Tami: Asi odkedy som sa stala matkou, začala som samú seba vnímať viac ako ženu. Do tridsiatky som sa považovala skôr za dievča.

Babsy: Ja mám podobný pocit. Som skôr dievča ako žena, aj s tou subtílnou postavou, ktorú mám (smiech). Aj naša mamka je stále veľmi dievčenská. Niekedy príde z aerobiku a začne nám pred ocom precvičovať nové kroky, ktoré sa naučila. Vtedy v nej vidím dievčatko, ktoré je už vlastne babičkou. Asi sme ten elán a hravosť po nej zdedili tak trošku aj my.

9v2a5277

Thea: Prečo je dôležité, aby sa ľudia hrali?

Babsy: Aby mali motiváciu, chuť do života.

Tami: Keď sa v živote prestaneme hrať, keď sa prestaneme smiať, keď stratíme zvedavosť, záujem, je to náš koniec. Hravosť je životná vitalita.

Babsy: Raz sme boli s mamkou meditovať v Maďarsku so senseiom Lacom z Komárna. Povedal vtedy veľmi múdru vec, podľa ktorej sa snažím riadiť. Ak chceme byť šťastní a duchom stále mladí, musíme mať chuť hrať sa, chuť objavovať nové veci a dobrodružstvá a pomáhať druhým.

Tami: Veľmi verím v lásku človeka k človeku na celý život.

Zuz: Bola pre vás svadba nejaký dôležitý mílnik? Alebo prečo ste sa rozhodli, že je manželstvo súčasťou vášho života?

Babsy: Obaja, ja aj Dodo, sme z rodín, kde bolo veľa lásky. Naši sú spolu štyridsať rokov a hoci to nebola vždy prechádzka ružovou záhradou, vždy sme držali spolu ako jedna veľká rodina. S Dodom sme si chceli začať budovať niečo vlastné podľa vzoru našich rodičov.

Tami: My sme to cítili ako vyústenie nášho šesťročného vzťahu. Predtým sme už spolu žili v jednej domácnosti, v podstate sa toho zmenilo málo. A túžili sme priviesť na svet bábätko do manželského stavu. Konzervatívna postupnosť – najskôr obrúčky, potom dieťa.

Zuz: Máte od vašich recept na šťastné manželstvo?

Babsy: Otvorenosť, tolerancia a dôvera.

Tami: Kamarátstvo. Mať toho druhého úprimne rád predovšetkým ako človek človeka. Myslím, že v ťažších obdobiach to partneri dokážu ustáť najmä vďaka istej zodpovednosti voči deťom, priateľstvu a vzájomnej úcte.

Zuz: Tami, ja som pozerala tvoj rozhovor u Krausa a tam si hovorila, že si problémy písali na papier a potom sa k nemu o rok vrátili. A keď to bolo irelevatné, zasmiali sa a papierik zahodili.

Tami: Čo o rok, aj o desať rokov. Hociaký problém, ktorý v tom momente vyzeral neprekonateľný, bol o rok či desať absolútne smiešnou záležitosťou.

Babsy: Ale tým dôvodom prečo to robili, sme boli aj my – deti.

Zuz: Veríte v lásku na celý život?

Babsy: Verím v lásku na celý život v rôznych podobách jej trvania. Po čase sa do lásky medzi dvoma ľuďmi primieša láska k rodine, láska k človeku ako ku kamarátovi alebo láska k mužovi, ktorý pri tebe stojí vždy, keď to potrebuješ. Neviem, či existuje vášnivá láska na celý život á la Romeo a Julia.

Tami: Z vedeckého hľadiska ani neexistuje vášnivá zamilovanosť na celý život. (smiech) Verím v lásku ako takú, v súznenie a blízkosť.

Thea: Mňa by ešte zaujímalo, či ste niekedy napísali milostný list manželovi?

Babsy: V elektronickom období jedine email. A vlastne! Raz som Dodovi k narodeninám zložila báseň, ktorú som mu poslala na vlastnoručne vyrobenej pohľadnici s našimi fotografiami.

Tami: Napísala som mu knihu (smiech). Vlastne všetky. Keď sme sa dali dokopy, začala som písať knihy.

Babsy: Tami je pre mňa Anjel, lebo vždy mi aj pomohla. Nie však taký Anjel, čo stál nadomnou, ale predo mnou, vždy som ju nasledovala.

Zuz: Prejdime k Vianociam, sú už za chvíľu. Máte doma nejaké špeciálne tradície?

Babsy: Máme, sprchujeme sa tesne pred Štedrou večerou.(smiech)

Zuz: To je fakt divné (smiech)

Babsy: Ale nieee spoločne. Tesne pred večerou sa ideme každý osprchovať, aby sme boli čistí, voňaví, aby sme so seba zmyli všetky negatívne energie. Následne sa pekne oblečieme, lebo je Štedrý večer. Tatko číta z Biblie…

Tami: …a spievame koledy, lámeme oblátky, šupinky z kapra nechýbajú pod sviatočným tanierom ako symbol hojnosti v nasledujúcom roku.

Zuz: A čo máte na Vianociach najradšej?

Babsy: Jedlo a rozprávky. Pre mňa sú Vianoce vtedy, keď sedím u našich v obývačke, napchávam sa zemiakovým šalátom a pozerám už po stýkrát Princeznú so zlatou hviezdou na čele.

Tami: Vianočné pečenie. Čokoládovo-višňové guľky, vanilkové, orechové rožteky, medovníky, medvedie labky, linecké pečivo. Posledné dni pred Vianocami spomalíme a užívame si spoločný čas.

9v2a5242

Thea: Máte nejaký darček, ktorý si želáte tento rok na Vianoce? Okrem šťastia, zdravia a lásky…

Babsy: Niečo hmotné? Nasťahovali sme sa s Dodom do nového bytu, takže by som ocenila niečo pekné do obývačky, nejakú vychytávku, čo by mi urobila radosť. Mám veľmi rada obrazy, najmä grafiky.

Tami: Minulý rok som dostala kroj z Vietnamu a Afganistanu, tento rok si prosím knihy (smiech). Ale manžel mi prízvukuje, že už som niekoľkonásobne prekročila dohodnutú kapacitu, keďže sa do našej knižnice nezmestí ani len zbierka poézie. Takže, keď si nemôžem priať ďalšiu knihu, tak si želám novú knižnicu. (smiech)

Comments

comments


Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

INSTAGRAM
Ako čítate ZOOT vy? #casopiszoot